Piatok 20. mája 2011

Festivalové filmy pohľadom diváka

Keď odchádza tatranský les (Pavol Kráľ, Slovensko)

Azda nikoho na Slovensku nenechali chladnými udalosti, ktoré sa v roku 2004 odohrali vo Vysokých Tatrách. Obrovské škody, ktoré veterná smršť, však neboli jedinou ranou, ktorá dopadla na tatranské lesy. Podkôrni škodcovia, ktorí sa následne začali šíriť, zaútočili na zdravé lesné porasty, a tak sú dnes ohrozené aj najstaršie pôvodné pralesy Tatier. 
A práve v názore na to, ako sa vysporiadať s kalamitou a škodcami, sa sporia lesníci a ochrancovia prírody. Dilema, ktorú by sme mohli pomenovať slovami: zasiahnuť alebo nechať na prírodu. Film Keď odchádza tatranský les ponúka jeden z pohľadov na problém – pohľad lesníkov. Dlhoročné skúsenosti s ochranou lesov, ktorých dôležitou súčasťou bola ľudská ingerencia do lesa, predstavujú základnú myšlienku filmu, ktorý kritizuje odklon od lesníckych skúseností a metód.  Taktiež sú negatívne vnímané legislatívne zmeny v zákonoch o ochrane prírody po roku 1989, zonácia Vysokých Tatier ako aj aktivita, ciele a parciálne úspechy ochranárov prírody z domácich alebo zahraničných mimovládnych organizácií a občianskych združení. Napriek kritickému postoju voči zeleným aktivistom im však film neponúka priestor na vyjadrenie sa, ani neinformuje divákov o tom, že podobne ako sú lesnícke metódy doložené skúsenosťami a výskumom, tak postoje „zelených“ majú svoje vedecké východiská. 
Každopádne film prináša množstvo zaujímavých informácií, ktoré však vôbec nie sú pozitívne. Je dôležité nezabúdať na stav lesov a prírody vo Vysokých Tatrách. Len trvalý záujem verejnosti a spolupráca, niekedy až antagonisticky vyzerajúcich táborov lesníkov a ochranárov, prinesie želateľný výsledok pre nás, ale najmä pre prírodu.

Keď vzduch zabíja (Petra Všelichová, Česká republika)

Filmy hovorí o strete ekonomických a environmentálnych záujmov. Dokumentuje osudy ľudí žijúcich v ostravských mestských obvodoch Radvanice a Bartovice a ich boj za niečo, čo sa mnohým zdá úplne samozrejmé, boj za čistejší vzduch. Nanešťastie, práve Ostrava sa považuje za najviac znečistenú oblasť v rámci čistoty ovzdušia. Hlavný vinník však, ako to už tradične býva, nepriznáva svoju zodpovednosť v takej miere, ako naznačujú viaceré merania kvality ovzdušia ale aj štúdie zamerané na analýzu znečistenia danej oblasti. Pre firmu Arcelor Mittal evidentne nepredstavuje závažný problém zvýšená chorobnosť detí, ktoré sú postihnuté najmä chorobami dýchacích ciest. Nehovoriac o 10-násobne vyššej pravdepodobnosti ochorenia na rakovinu.  Pomoc v podobe inhalátorov, ktoré firma poskytujú miestnej lekárke, je skutočne smiešne a nedostatočná, pretože inhalátory riešia následok (aj ten nie dostatočne) nie príčinu. A keďže verejná správa problém nerieši, musia ľudia sami bojovať za svoje prirodzené právo na čisté životné prostredie. Ako však viackrát ukazujú dokumentárne filmy aj na festivale Envirofilm,  boj ľudí proti veľkým spoločnostiam nebýva často úspešný. O to viac je obdivuhodné úsilie, odvaha a trpezlivosť skupiny obyčajných ľudí, ktorí bojujú o svoj kúsok čistého vzduchu.

Ostrov tučniakov (Simon Target, Austrália)

Malé, milé, zábavné a úspešné. Také sú malé tučniaky modré z austrálskeho Philip Island. Každoročne priťahujú tisíce turistov, ktorí sledujú predstavenie pozostávajúce z elegantného prebehnutia cez pláž pri návrate z lovu do svojich domovov, kde ich už očakávajú hladné mláďatá. Film si zachováva charakterové vlastnosti svojich hlavných aktérov. Živý a rýchlo sa odvíjajúci dej, v rámci ktorého sa postupne stretávame s rodinami tučniakov, v ktorých sa najväčšou rodičovskou úlohou stáva zabezpečenie dostatočnej potravy a ochrana pred predátormi, tučniakmi, ktorí si stále hľadajú partnerku a veľmi sa im nedarí, ich prirodzenými nepriateľmi líškami, hadmi ale aj rybármi,  a v neposlednom rade sú tu aj ľudia, ktorí na „tučniacku kolóniu“ dohliadajú a poskytujú všemožnú pomoc pri ochrane a záchrane týchto výnimočných tvorov. V pozadí filmu prebieha dokončenie významného projektu odsunutia ľudských obydlí z tejto oblasti a ponechanie daného územia pre hniezdenie a rozmnožovanie tučniakov. Je to obdivuhodný počin, dokazujúci, že pri ochrane ohrozených živočíchov stojí za to čiastočne siahnuť aj na ľudský komfort a umožniť, v tomto prípade tučniakom, prežiť.

Zisk, znečistenie a podvod: BP a ropná škvrna (Volker Barth, Nemecko)

Jeden z festivalových filmov, ktoré preniesli divákov z kresiel kina do centra sporu medzi záujmom ľudí žiť v čistom životnom prostredí a nadnárodnej spoločnosti, ktorej hlavnou motiváciou zostáva zisk. Ocitli sme sa v Mexickom zálive, ktorý v apríli minulého roku začala intenzívne znečisťovať ropa unikajúca z vrtu pod ropnou plošinou Deepwater Horizon.
Okrem obrovskej ekologickej katastrofy je tu fakt, že spoločnosť British Petrol (BP) sa v období po katastrofe vôbec nesprávala ako zodpovedná spoločnosť. Posúvanie zodpovednosti z jednej firmy na druhú... Vypočúvania svedkov bez prítomnosti advokátov... Prečo sa to vlastne stalo? Jednou z príčin môže byť aj pasivita štátu, ktorý ťažbu na jednej strane podporuje, absentuje však akákoľvek verejná kontrola, ktorá by pravidelne a objektívne informovala o stave a bezpečnosti ťažby a jednotlivých vrtov. Ďalším dôvodom je zanedbanie bezpečnosti zo strany BP, resp. iných firiem zodpovedných za technické záležitosti ťažby. Chyby sa urobili aj pri cementovej výplni vrtu, ktorá nebola dostatočná. Žiaľ, v akej miere, to sa nedozvieme, nakoľko BP zastavila kontrolu v tejto oblasti. Predpokladá sa, že k úniku ropy mohol prispieť príliš rýchly postup pri vŕtaní, čo malo za následok rozrušenie horniny.  A varovné signály boli! Ako sa vo filme vyjadrili viacerí zainteresovaní, merania tlaku mali extrémne výsledky, z ktorých experti na plošine mohli a mali vyvodiť patričné dôsledky. Možno ich vyvodili, ale tlak na rýchle dokončenie vrtu prichádzal z vyšších miest... Otázka odškodnenia je tiež nezanedbateľná, úsilie BP je podieľať sa na tomto procese čo najmenšou mierou. Takýto výsledok by ale nezodpovedal realite. Pritom argumentovať nedostatkom prostriedkov je nezmysel. Len prevádzka jednej ropnej plošiny je 500 tisíc dolárov denne! O vine BP nepochybuje takmer nikto, len firma sama. Opatrenia, ktoré BP začalo vykonávať sú rozporuplné. Čistenie pobrežia sa postaralo o to, že ropu nie je vidieť, ale to neznamená, že sa stratila. Z ekologického hľadiska nemá odstraňovanie viditeľných ropných nečistôt žiadny význam. Vo filme sa hovorí o údaji 70 %, to znamená, že takýto objem je stále prítomný vo vode. Ale nevidieť to, čo je z hľadiska marketingu pre BP veľmi dôležité. Zdanie, že pobrežie je čisté a ropné škvrny zmizli z Mexického zálivu umožňuje spoločnosti hovoriť o úspešných protiopatreniach. Už menej sa hovorí o tom, ako sa dosiahlo zmiznutie ropy z hladiny mora, ale aj toto film presne dokumentuje a prináša  nie veľmi potešiteľné informácie. BP sa rozhodla pre použitie ropného rozptyľovača – Korekzitu. Jeho účinok síce skutočne odstráni ropné škvrny, ale ropa len klesne hlbšie, čo sa považuje za ešte nebezpečnejšie, ako keby plávala na hladine. Kým ekológovia a rybári bijú na poplach, BP sa chváli tým, aký revolučný krok pri odstraňovaní znečistenia urobili. Autori filmu však túto ilúziu vyvracajú a nenechávajú divákov na pochybách, kde je v tomto prípade pravda. K opatreniu, ktoré by bolo asi najvhodnejšie, a to odčerpávanie a filtrovanie pomocou supertankerov, sa nepristúpilo. Áno, bolo by to veľmi drahé, ale aká je vlastne cena za zničený záliv, pobrežie ako, aj cenné mokrade, kam sa ropa tiež dostane? Film upozorňuje aj na fakt, že BP sa usiluje o to, aby náklady na odstraňovanie škôd a odškodňovanie mohli rozložiť na 10 až 15 rokov a postupne si to odpisovať z daní a tak byť aspoň účtovne zdravou spoločnosťou, ktorá je zaujímavá pre investorov.
Film Zisk, znečistenie a podvod: BP a ropná škvrna skvelým spôsobom ukazuje prístup BP, ktorý je plný otáznikov. Dôvody havárie, výpovede svedkov,  analýzy „nezávislých“ odborníkov, ktorým mzdu vypláca BP, skutočný stav životného prostredia a dlhodobé následky a podobne. Jeden z najlepších amerických právnikov Mike Papantonio žaluje BP za páchanie organizovaného zločinu, rybári čistia pláže, pretože ryby loviť nemôžu, podnikanie s krevetami viac-menej skončilo, ropa zmizla z hladiny a ľudia sa opäť kúpu... ale ropa zostala. Verejnosť je neistá a skeptická. Ekologická katastrofa trvá, hoci sa už o nej hovorí menej, veď ropa zmizla. Zíde z očí, zíde z mysle...

RADO SLOBODA

Kvalita namiesto kvantity v ochrane prírody na Slovensku

Beseda s ministrom životného prostredia SR Józsefom Nagyom a odborníkmi na tému pripravovaného zákona o ochrane prírody, zonácie TANAP-u, počtu a kvality chránených území na Slovensku. Besedy sa ďalej zúčastnili Rastislav Rybanič (MŽP SR), Ján Zuskin (ŠOP SR), Ján Topercer (UK, Botanická záhrada), Marián Jasík (Inštitút ochrany prírody). Moderovala Zora Paulíniová. Záujem verejnosti o besedu bol veľký, diskusia zaujímavá a prínosná. Súčasťou podujatia bola aj ukážka zo slovenského filmu Strážca divočiny, ktorý súťaží na Envirofilme 2011.

József Nagy: Národné parky by mali mať do r. 2020 minimálne 50 % územia bezzásahového

Národné parky na Slovensku by mali mať do roku 2020 viac ako 50 percent alebo minimálne 50 percent územia v bezzásahovej zóne. Ako uviedol minister životného prostredia József Nagy, ktorý sa dnes v Banskej Bystrici zúčastnil na besede o pripravovanom zákone o ochrane prírody či zonácii, ambíciou je, aby sa to do roku 2030 dosiahlo na 75 percentách územia.
„Radi by sme videli päť percent z celkového územia Slovenska v tej 1. najprísnejšej zóne bezzásahovej," pokračoval minister. Rezort životného prostredia chce zmeniť systém ochrany a urobiť zóny A a B. "Zóna A by mala byť taká zóna, kde okrem pešieho vstupu by sa nerobili žiadne zámerné ľudské činnosti." Zóna B by zas predstavovala manažmentovú zónu, v ktorej majú byť ľudské zásahy, ale práve preto, aby bol predmet záujmu ochrany čo najlepšie zachovaný.
Minister k pripravovanému zákonu uviedol, že „najdôležitejšie je, aby sme nahradili kvantitu kvalitou". Ako prvé rezort spustil verejnú diskusiu cez internet, pripomienky k pripravovanému zákonu sem bolo možné dávať vyše mesiaca. Prihlásilo sa vyše 800 občanov a tiež rôzne organizácie. „Množstvo takýchto pripomienok potom naši odborníci použili pri príprave téz nového zákona o ochrane prírody," poznamenal Nagy. Do pracovnej skupiny pre prípravu zákona sa zapojilo viac ako 40 rôznych organizácií. Ide o odborné alebo mimovládne organizácie, ktoré sa venujú ochrane prírody a tento proces priebežne pripomienkujú. Keď sa pripraví paragrafové znenie, podľa slov ministra ho znova vo verejnosti prerokujú, chcú rokovať s vlastníkmi pozemkov. Potom MŽP plánuje predložiť návrh zákona do tripartity a do vlády.
Beseda sa uskutočnila v rámci 17. ročníka medzinárodného festivalu filmov o životnom prostredí Envirofilm 2011 (16. - 21.5).

TASR
Foto z besedy na: http://www.pressphoto.sk/envirofilm2011/beseda.html

Slávnostné odovzdávanie festivalových cien

Vyvrcholením Envirofilmu 2011 bolo odovzdávanie cien. Uskutočnilo sa na banskobystrickej Radnici, za účasti ministra životného prostredia SR Józsefa Nagya, primátorov a zástupcov festivalových miest a ďalších významných hostí a, samozrejme, autorov ocenených filmov. Okrem slovenských filmárov si ceny osobne prevzali filmári z Českej republiky, Nórska, Nemecka, Grécka, Švajčiarska. Ďalší ocenení autori poslali zdravice, konkrétne aj držiteľ Hlavnej ceny Envirofilmu 2011 Simon Target (Ostrov tučniakov, Austrália)...

Foto z odovzdávania cien na: http://www.pressphoto.sk/envirofilm2011/ceny.html

Envirofilm – festival pre ľudí, ktorým právom patrí

Pred radničnou bránou všetkých hostí vítal už tradične Tatko Príroda (známy slovenský mím Miro Kasprzyk) v spoločnosti živých sôch stromov, víly a vodníka. Už len to, že program začínal s malým oneskorením predznamenávalo, že pôjde o večer slávnostný a... hlavne s bohatou účasťou zahraničných tvorcov.

V krátkom rozhovore moderátorka vyspovedala primátora Banskej Bystrice Petra Gogolu. Ten povedal, že je mimoriadne rád, ako festival tento rok dopadol a podotkol, že film je výborným nástrojom ako na životné prostredie a prírodu upútať aj detského diváka. Festival kladne zhodnotil aj minister životného prostredia SR József Nagy, ktorý na slávnostný ceremoniál dorazil priamo z besedy s divákmi v Europa Cinemas.

Svoj repertoár v rámci programu predstavila skupina Družina – pomaly už stály festivalový hosť. Veď práve táto banskobystrická kapela sa snaží ľudové piesne, ktoré sú silne späté s prírodou, preniesť do modernejšej rockovej verzie. Na hosťoch, aj zahraničných, bolo vidieť, že ich Družina zaujala.
A nasledovalo oceňovanie tvorcov.

Cenu Únie slovenských televíznych tvorcov odovzdala jej predsedníčka Kateřina Javorská mladému režisérovi Ivanovi Kršiak, známemu najmä vďaka filmu o krňačkových pretekoch  Na hrane. Film na festivale Worldfest v americkom Houstone získal cenu Gold Remi Award, ale ocenili ho aj na festivaloch v Zlíne a Prahe.

Po krátkom príhovore predsedu poroty Miroslava Kačora: „... filmy boli mimoriadne zaujímavé a nikto neloboval za tvorbu zo svojej krajiny...“, nasledovala Cena detskej poroty. Tento rok ju získal slovenský dokumentarista Tomáš Hulík za snímku Návrat rysov.

Tvorivé duo otca a syna Ivana a Dávida Popovičovcov za časť Plasty z animovaného seriálu Mať tak o koliesko viac! odmenil cenou generálny partner festivalu, spoločnosť Sita Slovensko. Cenu ďalšieho generálneho partnera festivalu – ZSNP a SLOVALCO si prevzal Pavol Barabáš za film Mongolsko – V tieni Džingischána, ktorý získal aj Cenu diváka. Prezident Slovenského olympijského výboru František Chmelár prišiel odovzdať cenu SOV do rúk gréckej režisérky Lei Binzerovej za film Pelikánová hliadka, ktorý mapuje vinice v prostredí ostrova Santorini a zároveň kladie rôzne znepokojivé otázky. Cenu RTVS prevzala od Marty Gajdošíkovej režisérka Ljuba Václavová za dokument Rieka v prúde času. Cenu predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja odovzdal jeho zástupca Ladislav Topoľský tvorcom filmu Strážca divočiny. Cena za scenár putovala z rúk primátorky mesta Kremnica tvorcom filmu Ženy SHR, ktorý do súťaže prihlásila Česká televízia. Primátor Zvolena udelil svoju cenu za kultivovaný komentár filmu Ostrov v oblakoch, v ktorom zaznel krásny hlas herečky Meryl Streepovej a nositeľa Pulitzerovej ceny  N. Scott Momadaya. Prevzal ju zástupca amerického veľvyslanectva na Slovensku.
Vtipné a výstižné využitie animácie ocenila primátorka Banskej Štiavnice v krátkom belgickom filme Všetci sme na jednej lodi. Z ďalekého Nórska si prišiel cenu za kameru prevziať Skule Eriksen, ktorý súťažil s dokumentom Fjord. Riaditeľ festivalu Envirofilm Branislav Cimermann ocenil film Zdena Vlacha Lovci lesných tíšin Cenou za najlepší film slovenského autora. Cenu v kategórii B – dokumentárne filmy si z rúk ministra životného prostredia SR Józsefa Nagya prevzal mladý režisér Alberto Meroni za snímku Ľadovec ako sochár (Švajčiarsko). V kategórii A – spravodajské a publicistické programy, magazíny a filmy „kraľoval“ nemecký film – Čerstvý vietor zo severozápadu – boom veternej energie. Režisér Volker Angres sa odovzdávania zúčastnil osobne.

A napokon, predseda poroty spolu s ministrom životného prostredia udelili Hlavnú cenu Envirofilmu 2011. Porota ju udelila austrálskemu filmu Ostrov tučniakov (1. epizóda seriálu). Režisér Simon Target sa, bohužiaľ, nemohol odovzdávania cien zúčastniť, ale pozdravil Envirofilm, slovenských divákov a všetkých prostredníctvom mailu.

Na záver nám zostáva už len zaželať festivalu Envirofilm všetko dobré aj do budúcich ročníkov, ktoré, verme tomu, prinesú ešte viac akcií pre filmových divákov ale aj obhajcov životného prostredia, teda ľudí, ktorým festival právom „patrí“.

Slavo Sochor

 

Keď odchádza tatranský les	Keď vzduch zabíja
Ostrov tučniakov	Zisk, znečistenie a podvod: BP a ropná škvrna