17. marec 2011: Osobnú účasť na tohtoročnom Envirofilme potvrdil Pavol Barabáš!

To je správa, ktorá iste poteší priaznivcov filmového umenia tohto významného slovenského dokumentaristu.

Festivalu Envirofilm sa Pavol Barabáš po prvýkrát zúčastnil v roku 2001 (7. ročník) s filmom Tajomné Mamberamo. A hneď na prvý raz si odniesol hlavnú cenu, Grand Prix Envirofiom 2001. Ďalším filmom Pavla Barabáša na Envirofilme bol Mustang (2003). Nasledovali filmy Omo – cesta do praveku (2004), Amazonia Vertical (2005), Pururambo a Premeny Tatier (2006), Tepuy (2007), Neznáma Antarktída a Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase (2008), Bhután – hľadanie šťastia a Tajomstvo podzemia (2009), Carstensz – Siedma hora (2010).

Envirofilmu sa Pavol Barabáš zúčastňuje aj osobne. Nielen ako autor súťažných filmov, ale tiež ako hosť festivalu s programom o svojich nových cestách a dobrodružstvách.
Večery s Pavlom Barabášom sú divácky najúspešnejším a najobľúbenejším podujatím festivalu. Program, ktorý si pre divákov pripravuje tentoraz, je zatiaľ tajomstvom... Však, uvidíme!

V medzinárodnej filmovej súťaži tento rok Pavol Barabáš súťaží s filmom Mongolsko – V tieni Džingischána. Mongolsko a Džingischán mu dlhú dobu nedali pokoj. Mongolsko nosil v hlave ako osobité miesto na svojej mape sveta... Vo filme zavedie diváka do najodľahlejších kútov tejto krajiny. Ako povedal:

„Na miesta, kde nie je nič, iba rozľahlé pláne pod veľkým modrým nebom. Kde je len slnko a pocit voľnosti. Cesta mimo ciest umožňuje lepšie spoznávať život nomádov pasúcich svoje stáda okolo bielych júrt. Ich kultúra, nezištná pohostinnosť a prirodzená radosť núti k porovnávaniu s naším životom s tak rozdielnymi hodnotami. Pri potulkách Mongolskom sa ani len nechce veriť, že ide o potomkov ľudí, ktorí podľa dobových historikov rozsievali strach po Európe. Pod netradičným pohľadom na súčasnosť Mongolska ožívajú tiene minulosti, ktoré zanechali hlbokú stopu aj v myslení nás, Európanov. Odkaz Džingischánovho ducha sa zdá oveľa prítomnejší než kedykoľvek predtým... Vo filme v prudkom kontraste vystupujú obrazy z každodenného života miestnych obyvateľov, detí kočovného národa, ktorý v 13. storočí rozsieval hrôzu a vládol najväčšej ríši sveta rozprestierajúcej sa až na územie Slovenska. Auto, jeden z výdobytkov civilizácie, sa javí skôr ako prekážka, než pomocník pri cestách. A hoci si Mongoli vedia poradiť aj v takejto situácii, koňa by nevymenili ani za najlepší model. Bez koňa by totiž  Mongol neprežil. Veď aj preto majú Mongoli pre koňa 300 rôznych pomenovaní. Väčšina Mongolov síce vyrastá pod hranicou chudoby, ale deti aj dospelí sú vo výbornej fyzickej kondícii. Ich bohatstvom je čerstvý vzduch a strava, pohyb a silné rodinné zázemie, čiže veci, ktoré sa aj tak nedajú kúpiť...“

Anna Gudzová

Snímky: Z filmu Mongolsko – V tieni Džingischána